Nová štúdia: Ako nacistická éra formuje kultúru pamäti v Európe!

Nová štúdia: Ako nacistická éra formuje kultúru pamäti v Európe!

Medzinárodná štúdia vedená Dr. Fionou Kazarovytskou z Johannes Gutenberg University Mainz (JGU) skúma vnímanie jej vlastného obyvateľstva počas nacistického obdobia v Európe. Výsledky tohto prelomového výskumu boli publikované v časopise *Political Psychology* a vychádzajú z online prieskumu medzi 5 474 ľuďmi z ôsmich európskych krajín: Belgicka, Francúzska, Litvy, Holandska, Rakúska, Poľska, Ukrajiny a Maďarska. Účastníci boli vybraní tak, aby boli reprezentatívni na základe veku a pohlavia, aby sa získal čo najkomplexnejší obraz.

Cieľom štúdie je preskúmať spomienky ľudí na úlohu ich príslušných populácií počas nacistickej okupácie. Respondenti boli požiadaní, aby súhlasili na stupnici od 1 do 7 s výrokmi ako „Ľudia v mojej krajine boli prenasledovaní, pretože kládli odpor“ alebo „Obyvateľstvo nemalo inú možnosť, ako spolupracovať s nacistami“. Prekvapivo existuje konzistentný vzorec spomienok: v mnohých krajinách sú vlastní predkovia často vnímaní ako „hrdinovia obetí“, ktorí trpeli aj vzdorovali.

Kolektívna pamäť a národná identita

Hlavným zistením štúdie je rozšírená myšlienka, že spolupráca s nacistickým režimom bola väčšinou výsledkom strachu alebo nátlaku. Je však historicky dokázané, že početné vlády a vrstvy obyvateľstva aktívne spolupracovali s nemeckými okupantmi. Napriek tomu je táto ideologicky motivovaná spolupráca často menej zdôrazňovaná v kolektívnych spomienkach ako príbehy o obetiach a hrdinstve.

Táto forma morálneho sebaumiestnenia by mohla byť hlboko zakorenená v psychologických mechanizmoch kolektívnej pamäte. Podobné vzorce už boli preukázané u nemeckej populácie a naznačujú, že tieto formy sebaoslavovania existujú aj v iných európskych spoločnostiach, napriek rôznym historickým úlohám, ktoré tieto krajiny zohrávali. Zdá sa, že pozitívne zobrazenie úlohy predkov slúži ako stratégia na zachovanie národnej identity.

Historické súvislosti: útek a vyhnanie

V širšom kontexte kultúry spomienky je útek a odsun Nemcov v rokoch 1944/45 dôležitou témou. Desaťročia bola diskusia o nemeckých obetiach a ich utrpení považovaná za urážlivú a spiatočnícky. Až s otvorením železnej opony v 90. rokoch sa táto téma vrátila do verejnej diskusie. Autori ako Verena Dohrn, Martin Pollack a Ralph Giordano svojimi dielami rozhodujúcim spôsobom prispeli k riešeniu témy.

Obzvlášť dôležitá bola novela Güntera Grassa „Im Krebsgang“, ktorá sa považuje za prelom v diskusii. V posledných desaťročiach zohrávali útek, vyhostenie a bombardovanie ústrednú úlohu v médiách a vede. Bundestag sa tiež rozhodol zriadiť centrum proti vyhosteniu, hoci jeho umiestnenie je kontroverzné.

Psychologické účinky a budúce výzvy

Psychologický vplyv vysídlenia je vážny. Mnohí z postihnutých trpia posttraumatickou stresovou poruchou (PTSD) a iným emocionálnym stresom. Kolektívne zapamätávanie navyše vedie k zmene vnímania úteku a vyháňania. V tretej fáze kolektívneho spomínania, ktorá sa začala po roku 1989, mnohí hľadajú identitu a korene, zatiaľ čo stretnutia medzi Nemcami a Východoeurópanmi podporujú výmenu o histórii a spomienkach.

Medzi budúce výzvy patrí priznanie si nemeckého utrpenia a hľadanie empatie pre iné skupiny obetí. Centrum proti vyhosteniu v Berlíne by mohlo hrať ústrednú úlohu v kultúre pamäti. Výsledky najnovšej štúdie preto ponúkajú nové poznatky o psychologických mechanizmoch kolektívnych kultúr spomínania a ich spoločenskej relevantnosti.